Jar, zajac kam sa len pozrieš

    Tieto knižky sa dajú čítať stále dookola. Sú v nich starí známi.

    Zajačik a jeho ocko.

    Ocko zajac a jeho ušatý chlapec.

    Tí dvaja sú stále spolu. Stále sa majú o čom rozprávať, stále si jeden na druhého vymýšľajú hádanky, chytáky a vtipy. Doberajú sa a svet sa s nimi točí.

    Keď je jar, všetko naokolo klíči, pučí a rastie. Z vajíčok už čoskoro budú vtáčatká, zo žubrienok žaby a z malých zajačikov,...

    V lete je správna chvíľa na hľadanie farieb. Jednému sa páči modrá ako nebo, druhému červená zo sladkých bobuliek. A obom orieškovo hnedá – zajačia.

    Na jeseň vietor prinesie veľkú škatuľu, a tak sa hrajú na schovávačku. A tiež sa trošku strašia – ale nikto sa skutočne nebojí.

    V zime je čas na hádanky. Čože patrí pavúkovi? A čo rieke? A čo patrí ockovi zajacovi?

    Niečo, čo skáče.

    Niečo, čo má dlhé uši.

    Niečo, čo má zo všetkého na svete najradšej. Na jar, v lete, na jeseň i v zime – skrátka stále.

    Toto rozprávanie sa musí čítať stále dookola, pretože deti ho chcú počuť znova a znova. Aj keď ho poznajú dávno naspamäť.

    Asi preto, že im niečo pripomína.

    A v tom prípade je všetko tak ako to má byť.

     

    Napísal Bedřich Králik.

    Hádaj, akoťa mám rád!Hádaj, ako ťa mám rád!Hádaj, ako ťa mám rád!Hádaj, akoťa mám rád!

    Ďalšie články

    hore